Ako sa dotýkame mám

Na kurzoch masáže sa vzájomne učíme s rešpektom dotýkať detí. Učíme sa dotýkať ich tela a pohladiť ich srdcia. Rozumieť ich potrebám a reagovať na ne.  No naše stretnutia by bez obojstrannej pozornosti neboli naplnené. Venujeme sa preto aj potrebám mám.  Mám, ktoré okrem nekonečnej lásky a radosti zo života, ktorý darovali, prežívajú aj rovnako nekonečné starosti, strach a neistotu z nových životných situácií.

Väčšina mamičiek si želá to najlepšie pre svoje dieťa. Často už pred pôrodom prestávajú myslieť na seba a všetko obetujú dieťaťu. Kým naše mamy učili svoje deti odkladať a nepodriaďovať sa ich potrebám pre dobro seba a pokoj v rodine, dnes je tlak spoločnosti úplne opačný. Všetko v rodine sa podriaďuje dieťaťu a jeho potrebám. Často však premýšľam, či je to tak správne. Nechápte ma zle, no  nie som si istá, či je správne za každú cenu prestať myslieť na seba, podliehať tlakom okolia a napĺňať obraz „dokonalej“ matky.

Všetky sa totiž do toho obrazu „nevpraceme“. Pochádzame z rozdielnych rodín a máme preto rozdielne predstavy o rodinnom živote. Zažili sme ako deti aj ženy rozdielne zranenia, ktoré sa v materstve bez pozvania otvárajú. Samotné materstvo je novou nepreskúmanou cestou, pre každú ženu bez rozdielu. Nikto nás na to osobitne nepripravoval. Máme jedinú skúsenosť. Boli sme deťmi svojich rodičov. Nehovoriac o tom, že mnohé romantické predstavy o spoločnom živote s bábätkom sa nenaplnia, a tak nastupujú pocity frustrácie a zlyhania.
Mamičky po pôrode sú veľmi zraniteľné. Samotný priebeh tehotenstva a pôrodu ovplyvňuje zraniteľnosť každej matky a posilňuje, alebo oslabuje jej materské kompetencie. Tento aspekt spoločnosť, ale aj samotné ženy často podceňujú a zameriavajú sa len na výsledok pôrodu, nie jeho priebeh. No ani dokonalé tehotenstvo a dokonalý pôrod bez zranení nie je zárukou, že žena nebude po pôrode zraniteľná. Mnohé hraničné situácie po pôrode bránia správnemu uchopeniu materských kompetencií.

Práca s mamičkami na priviedla k poznaniu, že akékoľvek  spochybňovanie materských kompetencií výrazne ubližuje matke ale aj dieťaťu.  Som preto presvedčená, že nikto nemá právo svojvoľne, bezhlavo, či bez pozvania zasahovať do tak zraniteľnej oblasti, ako je vzťah rodičov a nedospelých detí. Ani keď máme ten najlepší úmysel, nemali by sme posudzovať a odsudzovať. V skutočnosti nás však v našej otvorenej spoločnosti nezaujíma len dobro našich detí, bez opýtania sa zaujímame o dobro aj tých cudzích. Dokonca vieme, čo je pre ne najlepšie. Nemyslím si však, že každá skúsenosť je prenosná. Jednoducho tu platí, že každá žena to má nastavené inak, a pokiaľ nie je nastavená prijať nejakú zmenu, tak jej to posudzovanie môže veľmi ublížiť. Rovnako platí, že kritika zo strany rodinných príslušníkov vie napáchať najviac škôd. Práve naše vlastné mamy, svokry aj otcovia sa cítia povolaní kritizovať a spochybňovať starostlivosť a výchovu zo strany matky. Keď však matka necíti dôveru vo svoje schopnosti od svojho najbližšieho okolia a musí míňať kopec energie na nezmyselný boj, stráca pocit bezpečia a istotu a nedokáže ho dať ani svojmu dieťaťu.

Preto je častým problémom mamičiek pochybnosť o svojich schopnostiach vychovať dieťa. Dieťa, ktoré bude spoločensky prijateľné, bez hendikepov, či zdravotných problémov. Tlak, ktorý si samé na seba vytvárame často vedie k frustrácií, hlavne ak dochádza k otvorenej kritike z okolia, alebo výsledok nespĺňa naše očakávania.  Niekedy sa tiež nestačím diviť, ako veľmi si dokážu ubližovať samotné mamičky navzájom. Často sa v útoku alebo odsudzovaní  prejavujú ich vlastné zranenia a neistoty. To oku ani uchu vnímavého pozorovateľa neujde. Spoločné zdieľanie mám v jednom kruhu je preto pohybom po tenkom ľade. Kedykoľvek sa totiž podporné prostredie zmení na ring. Premýšľala som prečo je to tak. Veď ženy majú prirodzenú schopnosť podporiť sa a súcitiť navzájom? Súťaživosť a rôzne nenaplnené ambície nám ale bránia byť prirodzené. Chceme byť najlepšie matky a  očakávame uznanie zvonku, alebo aspoň minimálne odmenu vo forme spokojného dieťaťa.
Rovnako ako ocenenie, aj rady a riešenia problémov hľadáme vonku. Niekedy nás ani nenapadne hľadať ich vo svojom vnútri. Nemyslím, že je zlé obrátiť sa na odborníkov, alebo si pýtať radu od iných mám. Problém je v tom, čí sme pripravené prijať ich rady. Či sme si vedomé, že existuje množstvo návodov a každá matka aj dieťa sú jedinečné bytosti.  Mamičky, ktoré nemajú jasnú predstavu o výchove svojho dieťaťa a tiež nedokážu správne naslúchať jeho potrebám, dokážu rady  zvonku zamotať v bludnom kruhu pokusov a omylov. No a kde je potom chyba, keď rady nefungujú?
Samé sme si prešli autoritatívnou výchovou, a pritom dnes sa snažíme svoje deti vychovávať vnímavo. Teda ideme za hranicu svoju vlastných skúseností, a tak sa ľahko stane, že nie sme ani tak vnímavé k svojmu dieťaťu, ako si jeho výchovou liečime vlastné zranenia. Často sa preto zamoceme vo výchove bez jasných hraníc, alebo skáčme z autoritatívnej do liberálnej výchovy. A nie len výchova sa mení. My robíme všetko inak ako to robili naše mamy. Preto sú aj ony veľmi frustrované, že na nás nemôžu jednoducho preniesť svoju skúsenosť a neustále sa dobíjajú s nevyžiadanými radami.
Práve z týchto dôvodov sa všemožne snažíme, aby naše stretnutia presahovali samotné masáže a vytvárame podporné prostredie pre všetky mamičky bez rozdielu. Nie je podstatné, či dojčia, či rodili prirodzene, či spia s dieťaťom v jednej posteli, či nosia, alebo kočíkujú, či pracujú, alebo zostanú doma na materskej. Jednoducho vytvárame priestor pre matku a dieťa, kde sa budú cítiť prijatí. Aby sa každá mamička v kruhu bez pocitov zlyhania dokázala spojiť so svojim dieťaťom, ale aj so sebou samou. Aby tak sama alebo v diskusii našla odpovede na svoje otázky a zbavila sa neistoty, či strachu z neprijatia. Učíme sa tak fungovať navzájom. Vždy keď sa podarí vytvoriť takúto atmosféru, dochádza k zaujímavých premenám mám.  Mamy, ktoré si na začiatku chodili pre radu, na konci kurzu už chodia s radostnými správami, ako si poradili samé.
Ako z tohto kola von?

Ak nechceme, aby sa nás nepríjemne dotýkali ľudia v našom okolí, začnime od seba. Okrem toho, že si jasne stanovíme hranice, nezabúdajme na seba ako ženu. Majme sa rady. Doprajme si bez pocitov viny potešenia a pozornosť. Nehľadajme v materstve jediné naplnenie. Tak ako sa dieťa postupne oslobodzuje, tak sa musíme naučiť oslobodzovať aj my. A nezabúdajme ani na svojich mužov, ktorí často prežívajú rovnaké pocity neistoty z nových životných situácií a strácajú sa v novom trojuholníku vzťahov.
Buďme naozaj úprimné k sebe a svojmu okoliu. Neschovávajme svoje emócie, predídeme tak mnohým nedorozumeniam. Nepreceňujme svoje schopnosti a nedávajme si zbytočne veľa cieľov, alebo nesplniteľné ciele. (Jeden z tých nesplniteľných cieľov je cieľ, ochrániť svoje dieťa pred každou bolesťou, krivdou a neprávosťou. Lepšie urobíme, keď mu budeme trpezlivo načúvať a naučíme ho si s tým poradiť.)
Majme oči otvorené a neuzatvárajme sa do svojho sveta. Neškatuľkujme seba ani ostatných. Dostane sa tak k nám oveľa viac inšpirácie a riešení, ktoré vôbec nemusia byť z kategórie neprípustných. Na druhej strane vyhľadávajme podporné prostredie, ak potrebujeme nabrať istotu a cítime sa bezradne. Zbytočne budeme inak míňať energiu v boji. Energiu, ktorá má byť tvorivá.
Som presvedčená, že naše deti nehľadajú dokonalú matku. Chcú zažiť lásku a prijatie. Doprajme to teda aj sebe. Inak to nebudeme vedieť odovzdať. No a v neposlednom rade je tu výzva pre nás všetkých. Dotýkajme sa mám s rešpektom.
 

Jana Bobulová
Certifikovaná inštruktorka masáže dojčiat IAIM
www.masazedojciat.sk

Článok bol uverejnení v časopise Dieťa 11/2016,    Obr. zdroj: The IndianExpress.com